História futbalového klubu TJ Slovan Vištuk sa začala písať už pred II. Svetovou vojnou.
V roku 1932 bol založený Športový klub Slovan Vištuk (S.K.S.-V.). Najväčšiu zásluhu na jeho založení má Michal Tešlár, ktorý v tom čase pracoval vo Francúzsku, kde videl hrať futbal, ktorý sa mu veľmi zapáčil. Za ťažko zarobené peniaze nakúpil futbalové lopty a kopačky a po návrate domov založil so svojimi priateľmi Antonom Stojkovičom a Teodorom Radakovičom futbalový klub aj vo svojej rodnej obci.
Prvý futbalový zápas sa odohral ešte v roku 1932 na lúke v Lintave (bývalý areál hydinárne) proti susednej obci Šenkvice. Na zápas nastúpili páni v bežnom civilnom oblečení a v spoločenských topánkach, preto nebolo prekvapením, že zápas skončil výsledkom 0:0. Na ďalší zápas nastúpili Vištučania proti Igrámu, ktorého hráči už v tom čase mali kopačky a Vištuk porazili vysoko 9:0.
Počas II. Svetovej vojny, v roku 1944 zohrali vtedajší hráči zápas proti rumunským vojakom, ktorý skončil výsledkom 6:6. Rozhodcom zápasu bol nemecký dôstojník, ktorý sa všemožne snažil, aby vojaci neprehrali, preto nechával hrať zápas až takmer do tmy, dokým sa vojakom nepodarilo vyrovnať.
Po vojne bolo vybudované futbalové ihrisko v časti Polánka, na ktorom sa odohralo zopár zápasov. Jedným z najpamätnejších bol v roku 1947 zápas proti výberu Rómov z okolitých dedín. Na zápase sa zišlo vyše 500 divákov, hrala cigánska hudba, ľudia sa v výborne bavili a zabudli na chvíľu na ťažký život, ktorý im pripravila povojnová doba.
V tomto období sa futbal vo Vištuku hrával len nesúťažne, väčšinou medzi výbermi v rámci obce, alebo s mužstvami z okolitých dedín.
Až po roku 1950 začala Telovýchovná jednota Slovan Vištuk organizovane riadiť futbalovú a vôbec športovú činnosť v obci.
V roku 1956 sa vedenie obce a futbalového oddielu dohodli, že vybudujú nové ihrisko za kostolom na Dzíloch, smerom na susednú dedinu Budmerice. V roku 1957 sa tam odohral prvý futbalový zápas. Najväčší rozvoj ihriska nastal v roku 1973, keď bola obec uzatvorená a obyvatelia obce boli v povinnej karanténe kvôli ochoreniu slintačky ošípaných. Pod vedením Antona Tomašoviča si obyvatelia svojpomocne postavili nové kabíny, osadili lavičky pre divákov, vysadili stromy okolo ihriska a urobili ďalšie úpravy v celom areáli ihriska. Na tomto mieste hrávajú vištucké futbalové mužstvá svoje zápasy dodnes.
O rozvoj a bohatú históriu sa počas dlhých rokov zaslúžili veľké osobnosti klubu, medzi ktorých treba spomenúť a poďakovať sa im, pretože bez nich, by sa vištucký futbal nedožil krásnych 90 rokov:
Alojz Čaputa, Vinco Čaputa, Vendel Vavrinčík, Simeon Pastucha, František Kubliha, Anton Tomašovič, Anton Krajčovič, Július Strmeň, Jozef Suchanský, Anton Polák, Ernest Jelemenský, Anton Bardoun st., bratia Klimovci, bratia Šuplatovci, Jozef Ochaba, Anton Ochaba, Jozef Hábel, Rudolf Hábel, Anton Nápravník st., bratia Hajkovci a mnohí ďalší……
Ďakujeme páni !
Hymna futbalového klubu:
Málokto ale vie, že aj vištucký futbalový oddiel mal svoju vlastnú hymnu. Na základe počutej melódie od fanúšikov iného klubu, ju v rokoch 1954-55 zložil pán Alojz Čaputa, vtedajší výborný futbalista a neskôr aj tréner.
„V celom kraji od Trnavy až po Košice
Dal by za fodbal každý své srdce.
Pekne si to prihrávame, góle dávame.
Je to radost veliká, ked krídlo uniká,
Center peknú má ranu, dá ju na bránu.
Máme brankáre, ten skáče po čáre,
ten isté góle chytat móže. Pred ním dva beci,
tý sú jak dva divosi, že by človek vyletel z kože.
Traja halfové , tý náš útok podporujú.
Center peknú má ranu, dá ju na bránu.
Hej rup góól , už to začína znova,
jak mašina, až padne bránka vítazná.
Máme Kublihu, ten skáče v okruhu,
ten isté góle chytat móže.
Pre ním Suchánsky, ten stríla po pánsky,
že by človek vyletel z kože.
Hábel s Minacom, tí náš útok podporujú.
Vendel šupuje, hej rup góól.
Už to začína znova, jak mašina,
až padne bránka vítazná.“
Okrem toho má pán Čaputa na „svedomí“ aj ďalšiu pesničku vištuckých futbalistov:
„Na Vištuckem hrišči, juchacha,
fodbal len tak piščí, juchacha.
Jak je tažko fodbal hrát, pritem dzífča miluvat.
Miluvala som ja chlapca fodbalistu, juchacha, juchacha,
prv než som ho spoznala,
kopanec som dostala carara, carara….“
História futbalu vo Vištuku je naozaj veľmi bohatá, ale rozhodne nie je na konci. Ambíciou všetkých ľudí, ktorí okolo vištuckého futbalu robia, je pokračovať vo futbalovej tradícii obce aj naďalej, písať spoločne ďalšie kapitoly fungovania klubu, aby aj ďalšie generácie mali načo spomínať.
